Zuzana Antolová
Malý princ
Niekedy, keď je už všade tma a ticho a všetko spí, počujem jeho plač. Vtedy rozmýšľam, koľko reality sa premieta do tých ťažkých snov, nespočetných nočných môr, čo sužujú jeho krehkú detskú dušu. Zakrádam sa po špičkách, pod zámienkou, že potrebujem pohár vody z kuchyne, skontrolovať či je zlý sen už na ústupe. Zasiahnuť? Zo slov, ktoré vyslovuje, mi naskakuje husia koža, nohy prirastú k podlahe, ľadová ruka zovrie srdce a drví, drví. Strach má zvláštnu príchuť. Vibruje v žalúdku, roztrasie kolená, cítim ho v horkosti pod jazykom. Radšej nesnívaj, dieťa. Odkrádam sa preč. Našťastie, človek si na väčšinu snov ráno nespomína. Aj Malý princ zabúda. Alebo o nich iba nehovorí?