Stratené myšlienky

Ležím v tichu tmy a pozorujem svetlá reflektorov prechádzajúcich aút. Prebehnú po odostretých žalúziach, odrazia sa na ich lesklom povrchu, lámu sa v rôznych uhloch, kreslia obrazce na bielu stenu a rýchlo miznú. Strácajú sa v nenávratne, presne tak ako moje myšlienky. Únava ma opäť raz obišla, tiež sa stratila, celkom ako tie myšlienky. Som tu len ja a bodavá bolesť. Bolesť chorej duše môže byť stokrát neznesiteľnejšia ako bolesť fyzická, no dnes si tým nie som celkom istá.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (3)

Torzá myšlienok mi lomcujú vnútrom, ale sú to naozaj len zlomky. Je ich nekonečné množstvo, trepocú sa ako krídla kolibríka, narážajú do stien mysle, ale strácajú sa skôr ako ich stihnem sformulovať do zrozumiteľnej podoby. Sú plné citov a emócii, kvília a kričia, chcú rozprávať, derú sa na povrch, no umierajú skôr, ako sa im to podarí. Strácajú sa ešte predtým, než ich domyslím. Akoby sa mi tesne po ich zrode vždy znova a znova vymazala pamäť. Akoby sa stratili. Jednoducho sú preč.

Zostáva len veriť, že kdesi hlboko v podvedomí sa predsa len tezaurujú, že celkom nezanikajú, že ich čas ešte len príde a keď sa tak stane, dokážem slovami poňať ich podstatu. Zostáva len dúfať, že to už nepotrvá dlho. Stratené je vraj len to, čoho sa sami vzdávame - povedal pán Dostojevski. Ja sa ich nevzdám. Zostáva mi už len nádejať sa, že kdesi pri tritisícosemstošeštdesiatej piatej ovečke sa noc nadomnou zľutuje a spánok odnesie preč aj tú príšernu bolesť.