reklama

Hľadám

Stretli sme sa presne tri krát. A každé z tých stretnutí bolo iné. Možno mi ho osud ešte niekedy postaví do cesty. Vlastne v to dúfam. Budem ho nosiť pri sebe, aby som mala možnosť vrátiť ti ho, milý neznámy.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (15)
Obrázok blogu
(zdroj: foto: http://www.deviantart.com/)

September 2007, Trnava

Celkom som na toho (nešťastného) človiečika zabudla.

Cestujem zo školy, na trnavskej železničnej stanici vystupujem, mám tu presadnúť na iný vlak. Sedím v hale na lavičke, do príchodu vlaku mám ešte hodinu času. Pomaly sa mi zatvárajú oči. Bojujem so spánkom zo všetkých síl. Sledujem holuba pochodujúceho vo vnútri haly. Je celkom nebojácny, príde až ku mne, pletie sa ľuďom pod nohy. O chvíľu pricupitá ďalší holub, sú už dvaja, ktorí sa zvláštnym krokom šmýkajú po staničnej dlažbe. Pustia sa do bitky pre pár omrviniek, perie lieta, na chvíľu pútajú
pozornosť všetkých sediacich. Víťaz ostáva, porazený po chvíli odkráča dverami von. Opäť ma prepadá spánok. V poslednej dobe nemám problém zaspať v akúkoľvek dennú hodinu v akejkoľvek polohe. Prenasleduje ma únava, zatiaľ čo po nociach sa mi vyhýba a tak mi zostáva počítanie ovečiek. Tlmené hrkotanie kolies vlakov a vzdialený monotónny rozhovor paní v staršom veku ma uspávajú. Sústredím sa na jeden bod, snažím sa zostať pri vedomí.

„Čau!“ zahučí mi do ľavého ucha, až nadskočím. Neviem či som mala mikrospánok, netuším kde sa vedľa mňa nabral. Lesklé tmavé oči, vyťahaný sveter, na krku zlatá retiazka a krížik, pod nosom sviečka, ktorú si sem tam bez rozpakov utrie do rukávu. Vek neviem odhadnúť, patrí k tým ľuďom čo sa časom veľmi nemenia. Môže mať čosi okolo tridsať, no mám podozrenie, že je podstatne mladší. Rozpráva čosi o Božom zmilovaní, o tom ako by si ľudia mali pomáhať.

„Môžeš mi požičať nejaké peniaze?“
„Načo ich potrebuješ?“
„Vieš, ja...Potrebujem sa dostať domov... Ja som utiekol.“
„Ako si sa dostal sem?“
„Vlakom.“
„Lístok si nemal?“
„Nemal. Ja keď počujem vlak, zmocní sa ma nepokoj a musím naň nasadnúť.“
„Tak cestuješ bez lístkov?“
„Bez. Kým ma nevyhodia.“
„Tak prečo takýmto spôsobom nedocestuješ aj domov? Sadneš na vlak a keď ťa vyhodia, počkáš na ďalší.“ Smutne na mňa pozerá, zdá sa, že nemá argumenty, hľadí kamsi do diaľky. Sviečka pod nosom sa zväčšuje a rozčuľuje ma. Podávam mu balíček papierových vreckoviek. Nechápavo pozerá, musím mu povedať na čo ich použiť.
„A kde vlastne bývaš?“ Váhavo mi odpovedá.
„Čo ťa núti utekať?“
„Hľadám...“ nedopovie.
„Hľadáš čo?“ Nedozvedám sa.
„Ak máš nejaký problém, možno by si sa mal porozprávať s lekárom...“ hlesnem opatrne, zámerne vynechajúc slovo psychiater.
„Liečim sa. Ale niekedy ma to ešte prepadne“ vraví úprimne. Bojujem sama zo sebou. Koľko krát som už naletela podvodníkom, koľko krát som si prisahala, že nikdy viac? V duchu si nadávam do súcitných kôz a kráv. Tento tu je ale iný. Viem, že vraví pravdu, aspoň čiastočnú. A vravel ju aj vtedy pred rokmi. Peniaze mu nedám, takú hlúposť by som si už neodpustila, ale dohodneme sa, že mu zaplatím lístok. Nie je to až tak ďaleko, nebude ma to stáť veľa. Vstanem, beriem kabelku aj cestovnú tašku, kážem mu nech počká, mierim ku okienku kúpiť lístok na najbližší vlak. Podávam mu ho, poprajem veľa šťastia, na tabuli čítam miesto nástupišťa a odchádzam.
„Toto si si zabudla“ beží za mnou a podáva mi knihu zabudnutú na lavičke. Ach ja hlava deravá, to by bola smola! Na rozlúčku povie akýsi biblický citát a hľadí ako odchádzam.

Vlak je preplnený. Tlačíme sa ôsmi v jednom kupéčku. Opäť sa mi zatvárajú oči, otváram rozčítanú knihu. Jej strata by bola citeľná. Kniha darovaná a v nej nádherná maľovaná záložka, výtvor jednej kamarátky, spomienka na staré časy. A presne tam kde je záložka sa v popoludňajšom slnku zaleskne zlatý krížik. Krížik z jeho retiazky! Neverím vlastným očiam! Trasú sa mi ruky. Prečo ho dal práve mne? Mohol ho niekde streliť, dostal by zaň omnoho viac ako tých pár korún čo som mu dala na lístok. Stáva sa to aj Vám? Stretávate občas ľudí, ktorí Vás ešte dokážu prekvapiť, ohromiť, šokovať v pozitívnom slova zmysle? Mrazí Vás pri stretnutí s nimi a tieto stretnutia nepovažujete za celkom obyčajné? 

Napadá ma, že som sa ho nespýtala na to najdôležitejšie. Meno. Neviem ani len ako sa volá. Čo mám robiť s tým krížikom? Netuším. Neviem komu ho vrátiť. Neznámy. Pripomína mi holuby. Tak ako oni, aj on sa túla svetom. Akoby nikomu nepatril, nikomu nechýbal. Hľadá, stále niečo hľadá. Tak ako každý z nás. Aj ja hľadám. Hľadám zmysel, istotu, akýsi pevný bod, že o pár rokov sa nezobudím v cudzom meste na cudzej stanici s pocitom, že môj život za veľa nestojí a musím pred ním utiecť.

December 2004, Košice

Naše druhé stretnutie sa odohralo takmer o rok a pol neskôr, v mojich rodných Košiciach. Zima, sneh vržďal pod nohami, mala som osemnásť, bola v maturitnom ročníku. Muselo to byť niekedy v decembri, mali sme krátko pred stužkovou. So spolužiačkou Dankou sme vybehli cez voľnú hodinu vyvetrať sa do centra. Oproti nám kráča starý známy z Banskej Bystrice. Na tváre mám pamäť, určite je to on. Krčil sa len v pletenom svetri a ľahkej bundičke. Pristavil nás, vraj či nemáme mobilný telefón, potrebuje zavolať domov. Pokrútili sme hlavami že nemáme, nebudeme za ním predsa utekať po celej Hlavnej, keby sa rozhodol zmiznúť aj s mobilom. Danka ma od neho ťahala preč. „Občas mám pocit, že priťahuješ všetkých čudákov, stratené duše, žobrákov...“ dudrala si. A ja som v duchu dodala, že aj podvodníkov. „Ty z nich nemáš strach? Nikdy nevieš čo sa z neho vykľuje. Či na teba nevytiahne nôž, alebo tak“ poúčala ma. Nemala som chuť vysvetľovať jej, že tohto sa to podľa môjho názoru určite netýka.

August 2003, Banská Bystrica

Stretnutie prvé. Mala som sotva sedemnásť, letné prázdniny i úmorný horúci deň sa pomaly končili. S kamarátom Milanom sme čakali na svoj prepravný prostriedok na miestnej autobusovej stanici. Pamätám si to celkom presne, o necelý týždeň ma čakal nástup do tretieho ročníka. Celé leto som brigádovala pre jednu firmu a práve posledný prázdninový týždeň sme trávili prezentáciami v Banskej Bystrici a okolí. Pristavil sa pri nás. Na sebe nohavice a hoci bolo teplo, hrubočizný pletený sveter. Spýtal sa nás, či sme kresťania. Vyvrátila som oči a pozrela na Milana. Bolo mi jasné, že asertívny filozof Milan si rozhovor s ním nenechá ujsť. Tak sa aj stalo. Chvíľu diskutovali o Bohu a jeho nekonečnej láske, po čase sa mladý muž dostal k podstate veci. Pomerne slušne si vypýtal istý obnos peňazí. Milan mu tiež pomerne slušne odpovedal, že žiaľ na cirkev neprispeje. Mladý muž odvetil, že to nie sú peniaze na cirkev, ale preňho, vraj utiekol z domu a teraz sa nemá za čo vrátiť. Usmiala som sa nad jeho vynaliezavosťou. Rozhovor ešte hodnú chvíľu pokračoval a keď sa muž presvedčil, že mu naozaj nehodláme nič dať, poďakoval sa, potriasol Milanovi rukou a odišiel.


Zuzana Antolová

Zuzana Antolová

Bloger 
  • Počet článkov:  32
  •  | 
  • Páči sa:  0x

The man who refuses to bow blindly to conventional prejudices and chooses instead to express his opinions courageously and honestly. Zoznam autorových rubrík:  Moja strana minceSpomienky(Ne)obyčajné knihy(Ne)obyčajné stretnutiaÚsmevné príhodyPre tebaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu