reklama

Nedocenená

Väčšinou píšem články, odrážajúce určité okamihy môjho života. Moje pocity, emócie, to ako vnímam určité udalosti. Ale dnes, dnes to nebude o mne. Vlastne aj o mne, ale iba okrajovo, lebo veľkú časť opäť zohrávajú moje spomienky. Podnetov napísať tento článok bolo hneď niekoľko, medzi nimi i udalosť odohrávajúca sa pár dní dozadu a takmer súbežne s ňou istý článok (či skôr akási fotodokumentácia) od Milana Barloga, prečítaný tu na blogoch.sme.sk.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (17)
Obrázok blogu
(zdroj: foto: http://www.vivo.sk/)

Keď som bola malá, chodila som ešte do materskej školy, moja mama bola riaditeľkou v nemenovanom nápravnovýchovnom ústave, ktorý dnes už neexistuje. Zrušeniu mimo iného z veľkej časti napomohli závisť a intrigánstvo istého človeka vo vnútri tejto organizácie a tak práca a mnohoročné snaženie mamy a jej kolegov zostalo nedokončené a nedocenené. Mama je veľmi inteligentná žena, okrem iných vysokých škôl vyštudovala aj pedagogiku a špeciálnu pedagogiku. Ďeťom v ústave venovala mnoho času. Neraz som žiarlila, hnevala sa, ba priam závidela tým deťom, že ma okrádajú o čas strávený s ňou.

Pamätám si ako som sedávala za stolom v jej kancelárii, keď ma tam občas zobrala a zatiaľ čo ona riešila problémy, ja som sa zabávala ťukaním do písacieho stroja vymýšľajúc tajuplné odkazy. Nechodila som tam rada. Bála som sa toho miesta, zamrežovaných okien, zamknutých dverí a jeho prevažne rómskej komunity. Mnohé deti týrané, zúbožené, vo svojom hneve schopné ublížiť komukoľvek a rozbiť všetko navôkol. Neskôr som sa začala obávať aj o mamu. No ona vedela ako na nich, vždy si vedela poradiť. Za tie roky prenikla hlboko do psychiky týchto detí a hlavne pochopila odlišnú rómsku mentalitu.

Spomínam si na viacero prípadov, no tento jeden mi utkvel v pamäti. Istý rómsky chlapec, dokonca si pamätám aj jeho meno, ušiel z ústavu. Mama si robila výčitky, takmer kvôli tomu nespávala. Hľadali ho niekoľko dní, až sa zjavil pri našich dverách a rozrušený kričal, že s ňou okamžite potrebuje hovoriť. Neodmietla ho, pozvala ďalej, zavolala do ústavu, že je v poriadku a u nás v obývačke viedli niekoľkohodinový rozhovor. Dovolila mu osprchovať sa u nás a nakoniec u nás aj prespal. Tohto rómskeho chlapca som sa obzvlášť bála. Bol agresívny, výbušný, nechápala som, ako ho mama u nás môže nechať. Lenže ona bola ten jediný človek, ktorému dôveroval. Nepamätám si už koľko mal rokov, v mojich očiach bol jednoducho „veľký“. Analfabet, dislektik, nevedel čítať ani písať. Mama sa s ním hodne natrápila a v priebehu roka sa jej podarilo nemožné. Vyliečila rany na duši, ale hlavne dala mu nový zmysel života, naučila ho čítať a písať. Mali spoločnú záľubu. Mama maľovala a talent objavila aj v tomto zakomplexovanom chlapcovi. Maľoval nádherné obrazy, mama ich mala v tom čase vystavené vo svojej kancelárii.

Ja osobne som vždy mala a vlastne stále mám k Rómom rozporuplné pocity. V detstve, keď nás s mamou na ulici zastavil nejaký bývalý chovanec ústavu a nadšene jej rozprával ako sa mu darí, ťahala som ju preč, nechcela som aby ľudia videli, že sa baví s Rómmi. Bola som sebecké decko, ktoré nechápalo. Nemám rada keď po mne popiskujú a pokrikujú. Keď idú za mnou po chodníku, podvedome zrýchlim krok. Keď kráčam Dominikánskym námestím, čakám či mi namiesto klasického: Dekupiš cigarety/Dekupiš parfem moja? neponúknu pre zmenu niečo iné (nelegálne). Keď prechádzam Alžbetinou ulicou, vždy čakám že sa zo strechy toho čudesného (neviem ako to nazvať, ozaj geniálne to naše mesto vyriešilo) lešenia na mňa zosypú odpadky. Áno priznávam, mám isté predsudky asi ako každý, ale dívam sa na to inak ako v minulosti. Zastávam názor, čiastočne práve vďaka mojej mame, že rómske deti nemôžu za svoju výchovu, nemôžu za to, ako ich vychovávajú rodičia a nepochybujem, že mnohé z nich, ak by mali vhodné podmienky pre svoj inteligenčný (i fyzický) rozvoj, boli by rovnako šikovné, rozumné a prejavenia talentu schopné ako biele deti. Tak ako všetky deti majú svoj vzor a prvotnú prirodzenú autoritu v rodičoch, aj oni majú vzor vo svojich rodičoch a ten je silnejší než akákoľvek vonkajšia autorita. Nevidia na svojom spôsobe života nič zlé, veď predsa takto žijú celé generácie ich rodín.

Pred pár dňami prišla tá osôbka, ktorú nazývam mamou, domov s rozžiarenými očami. Nechcela prezradiť čo ju tak pozitívne naladilo, iba sa usmievala, neskôr sa však rozhovorila. V terajšej práci si ju vyhľadal spomínaný rómsky chlapec. „Nechcela som veriť, že je to on. Nespoznala by som ho. Vyobliekaný, elegantný, kultivovaný.“ Prišiel sa pochváliť. Má rodinu, manželku, práve sa mu narodila prvorodená dcéra, v práci sa mu darí a čoskoro bude mať výstavu svojich obrazov, na ktorú ju prišiel pozvať. Jeden z nich jej priniesol ako dar. Poďakovanie, že mu verila a dala mu šancu začať odznova. Priznal sa, že často na ňu myslí a trvalo mu dlho, kým ju našiel. Len preto, aby sa jej mohol poďakovať. „ Takto mám pocit, že som aspoň niečo málo spravila. Že tie roky práce neboli zbytočné... Nevieš si predstaviť ako ma dnes potešil.“

Chcem ti povedať mami, že aj keď máš niekedy pocit, že si nedocenená, ja i mnoho iných ľudí si nadovšetko vážime teba, tvoju prácu a všetko čo robíš aj čo si v minulosti dosiahla. Skončilo obdobie, keď som sa snažila zmeniť ťa. Skončilo obdobie našich sporov. Prosím ťa, zostaň taká, aká si. Jedinečná.


Zuzana Antolová

Zuzana Antolová

Bloger 
  • Počet článkov:  32
  •  | 
  • Páči sa:  0x

The man who refuses to bow blindly to conventional prejudices and chooses instead to express his opinions courageously and honestly. Zoznam autorových rubrík:  Moja strana minceSpomienky(Ne)obyčajné knihy(Ne)obyčajné stretnutiaÚsmevné príhodyPre tebaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu