Zuzana Antolová
Stratené myšlienky
Ležím v tichu tmy a pozorujem svetlá reflektorov prechádzajúcich aút. Prebehnú po odostretých žalúziach, odrazia sa na ich lesklom povrchu, lámu sa v rôznych uhloch, kreslia obrazce na bielu stenu a rýchlo miznú. Strácajú sa v nenávratne, presne tak ako moje myšlienky. Únava ma opäť raz obišla, tiež sa stratila, celkom ako tie myšlienky. Som tu len ja a bodavá bolesť. Bolesť chorej duše môže byť stokrát neznesiteľnejšia ako bolesť fyzická, no dnes si tým nie som celkom istá.